KOMÉDIA TRI V TOM – ČESI TOMU VRAVIA „TAŠKAŘICE“
Peter Stoličný 29. květen 2012 zdroj www.divadlo.sk
Musel som si vziať na pomoc Česko – slovenský slovník (VEDA SAV, 1981) aby som zistil, čo to tá taškařice po slovensky je. A ono je to huncútstvo, figliarstvo. Veľmi ma slovenský preklad neuspokojil, podobne ako ma celkom neuspokojilo tvrdenie inscenátorov z Mestského divadla v Brne, že v inscenácii Tri v tom ide o commediu dell´arte.
Autor tejto výbornej hry, Jaroslav Vostrý, jeden zo zakladateľov pražského Činoherného klubu, bol mojim pedagógom dramaturgie na DAMU v roku 1965. Bohužiaľ, po návšteve tankov Varšavskej zmluvy musel opustiť školu a načas aj svoje divadlo. Pokiaľ sa pamätám, bol to on, čo nemal veľmi rád žánrové „nálepkovanie“. Ale v dobe, keď zasa mohol pre divadlo písať, lebo mu to umožnilo „krytie“ režisérom Jiřím Menzlom (majiteľ filmového Oskara predsa nemôže mať zakázané tvoriť), tak pod jeho menom s radosťou napísal komédiu, ktorej hlavným zmyslom bolo diváka baviť a nechať uchechtať sa do vyčerpania. Napísal „taškařici“. Doba bola smutná, plná strachu aj pretvárky a skúsený dramatik vedel, že oslobodzujúci smiech lieči dušu. Napísal komédiu priamo na telo hercom Činoherného klubu. Od klasickej talianskej komédie ju odlišuje predovšetkým to, že v nej nie je onen známy priestor pre improvizáciu. Napriek tomu, že v komédii vystupujú postavy blízke commedii dell´arte, herci vravia presný text, pohybujú sa presne v intenciách režijnej koncepcie. Jednoducho: nie je to klasická „taškařice“, ale dobrá komédia určite áno. Pokiaľ v pôvodnej talianskej komédii to bola predovšetkým súhra hercov, ktorí pomocou improvizácie vykresľovali svoje (konštantne dané) typy, Vostrého text je pevný, rafinovane a vtipne napísaný. Vostrý iba využíva komickosť typov a situácií s jediným zámerom – vyvolať smiech. A takýto koncept vyhovoval aj Jiřímu Menzlovi, ktorý sa v „Činoheráku“ s radosťou do inscenovania pustil. Jeho komediantstvo bolo tomu textu veľmi blízke. (Spomeňme si na Menzla, ako na povrazochodca, klauna v Rozmarnom lete.) Inscenácia Tri v tom patrila k najúspešnejším, aké sa v Činohernom klube zrodili. Ale nesie v sebe jedno nebezpečenstvo: je známa aj z televíznej verzie, diváci pamätníci ju poznajú. Dá sa urobiť na javisku tak, aby tej pôvodnej verzii s hviezdnym obsadením stačila?
Inscenovať Tri v tom je vlastne odvaha. Diváci pamätníci budú porovnávať. Porovnával som aj ja. Zasa sa potvrdila stará pravda: Živé divadlo konkuruje akémukoľvek dobrému záznamu inscenácie. V živom divadle dýcha spoločne herec aj divák a to nenahradí ani najlepšia televízna inscenácia či autentický prenos z divadla.
Mestské divadlo v Brne má svojich ostrieľaných, vyskúšaných a úspešných režisérov a súčasne občas prekvapí novým menom. Tak je to aj v prípade komédie Tri v tom. Antonín Procházka je známy herec, dramatik a režisér, ktorý má na svojom konte množstvo inscenácií, ako autorských, tak aj diel svetových klasikov, predovšetkým hudobno-dramatického žánru. Jeho domovskou scénou je Plzenské divadlo. Režíroval však na mnohých scénach v ČR a má široké zázemie spolupracovníkov. Napríklad z pražského Karlína si pribral kostymérku Luciu Loosovú a scénografa Martina Černého. Bol to dobrý výber – realistická scéna pripomínajúca taliansky juh a s nadsádzkou vymyslené kostýmy vždy podtrhovali komickosť hercov. Ešte treba pripomenúť hudbu, ktorá bola doslova nasiaknutá Apeninským polostrovom. Režisér ju vybral zo slávneho Felliniho filmu Amarcord skladateľa Nina Rotu.
Herecké party sú v tejto komédii jednoznačné. Tri mladé ženy „postihnuté“ tehotenstvom robia všetko preto, aby dostali svojich milých pod čepiec (Hana Holišová, Hana Kováříková, Tereza Martínková). A každá z nich to robí po svojom, ale s nádherným pôvabom a so zmyslom pre načasovanie komediálnych situácií. Alebo im to tak presne načasoval pedant režisér? Určite áno, lenže bez komediálneho naturelu herečiek, by bola aj tak všetka jeho práca zbytočná. V tých dievčatách zmysel pre humor jednoducho je. A rovnako treba hodnotiť potencionálnych ženíchov – Petra Štěpána, Michala Isteníka a Jakuba Przebindu. Kúzelný bol tiež otec dvoch dcér (tretia „v tom“ je slúžka) Ubaldo v podaní Zdenka Junáka. Ešte Capitano Milana Němca a sluha Jakuba Uličníka, k tomu klasický lekár z commedie dell´arte, Zdeněk Bureš a máme kompletnú zostavu tejto „taškařice“.
Hľadisko sa smeje, herci hrajú očividne s radosťou a z človeka v ten večer spadne všetka ťažoba. Zabudne na ťažké prešľapy politikov aj neľahkú hospodársku situáciu. Je dobre, že Mestské divadlo Brno má na repertoári ďalšiu kvalitnú komédiu. Povedané Werichovými slovami: „Přátelé, srandy nikdy není dost“.
